piatok 21. októbra 2011

Slovenský motýľ propaguje českú Sněžku

23.08.2005 / ETREND / Marketing a reklama

Prešľap so švajčiarskymi reáliami, ktoré pri predvolebnej kampani pre stranu HZDS-ĽS použila agentúra Donar Fedora Flašíka, má svoje pokračovanie. Štátna Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) pri predstavovaní svojho nového loga propaguje Česko. Na oficiálnej stránke agentúry sa totiž slovenský motýľ vyníma vo fotografii najvyššieho vrchu Českej republiky – Sněžky.

Či naozaj nejde len o mimoriadnu podobnosť, sa TREND pýtal pracovníkov Krkonošského národného parku. Piati z nich potvrdili, že na snímke je symbol českých hôr – Sněžka.
Omyl napokon potvrdila aj marketingová šéfka SACR Alexandra Očkayová. Uviedla, že agentúra sa uspokojila s vysvetlením tvorcov loga a dodávateľov propagačných materiálov – spoločnosti Rubrica Creative, že chyba bola na strane fotobanky, ktorá nesprávny záber dodala. A tak to podľa nej nemusí riešiť SACR, ale reklamná agentúra s firmou, ktorá medzi fotografie slovenských hôr zamiešala aj Sněžku.

Za problém to A. Očkayová nepovažuje aj preto, lebo snímky na oficiálnej turistickej stránke Slovenska majú slúžiť „výhradne na ilustračné účely, nie na priame propagačné účely“. Fotomontáž slovenského motýľa s českou Sněžkou nachádzajúcou sa do utorka tohto týždňa na oficiálnej webstránke SACR tak podľa nej nie je súčasťou propagácie Slovenska. A tvrdí, že k žiadnemu ďalšiemu hromadnému šíreniu obrázka českej hory neprišlo.
viac http://www.abcreklama.sk/news.php?sel=1&id=1405

Potemkiáda

Uvediem jeden postreh – ide o turizmus, ako taký, kde sa mláti toľko prázdnej slamy, že by sme ju mohli vyvážať.

V piatok 26.8. 2011 bolo na stanici v Poprade odovzdávanie novej vlakovej súpravy do užívania. Zistil som to náhodou ako cestujúci s batohom idúc do Vysokých Tatier cez ich bránu - Poprad. Prvé čo ma upútalo bol mokrý podchod – kamenná dlažba aj soklové časti obkladov. Ako stavbára ma hneď napadlo, že tu asi bude problém s prienikom vlhkosti, alebo prišla potopa. Omyl. Boli to čerstvo vymyté priestory, kade, ako som  vzápätí zistil a uvedomil si, sa mala pohybovať delegácia na odovzdaní novej vlakovej súpravy. Slávnostný prejav, minister, televízia, polícia, náhodní, dosť skleslí cestujúci. Apatia. V poriadku. Slovensko.

Situácia v pondelok večer 29.8.2011 cca 20 hodín: návrat z Tatier. Pozitívna energia, unavené telo, oddychnutá duša. Nechuť k návratu do žiaľ nahlúplej civilizácie. Opäť v bráne Tatier – na stanici v Poprade. Stanica v zabehnutom režime. Dlažby suché, žiadna televízia, žiadna polícia a žiadne služby. Žiaden príhovor. Žiaden minister. Len na poschodí rozkokošený hlučný cigán má svoj írečitý prejav, vo vstupnom suteréne sedia na zemi dnu pri vchode do stanice cigánky a predvádzajú svoj hudobný repertoár. Miestny neobjednaný, ale pravidelný folklór. Atrakcia pre cudzincov zjavne hlboko sa zakoreňujúca do ich pamätí. Všetci spomínaní účinkujúci si zjavne užívajú sociálne príspevky, dávajúc to hlučne najavo. Pohoršené pohľady cudzincov, apatické, bezduché pohľady domorodcov, žiaden personál, územie nikoho. Reklama krajiny. Dominancia parazitov. Okupácia priestorov, kade nie tak dávno išiel minister. Presilovka špiny nad slušnosťou. Okupácia bez obrany domácich. Rezignácia, ústup slušných. Kde? A hlavne do kedy? A prečo vlastne?

Chcem tím povedať, že mi to silne pripomenulo potemkinovské dediny. Škoda, že delegácia pravdepodobne ani netušila, ako to vyzerá v skutočnosti – že sa nieto kde najesť, že čakáreň na poschodí je špinavý nocľah cigánov, že sa v noci vyháňajú cestujúci čakajúc na vlak do Košíc. Pretože, ak to turista nestihne do Popradu do 20 hodiny, má smolu. Žiaden iný vlak až niekedy do rána do  5. hodiny neide! Ani autobus či dostavník, ktorý by tu dobovo zapadol. Takže unaveného návštevníka najväčšieho klenotu Slovenska (V. Tatry) nečaká ani strava, ani nápoj, ani doprava a ešte ho aj o polnoci vyženú na ulicu – lebo to je spôsob riešenia problému s bezdomovcami na Slovensku – nie zabrániť im vo vstupe a vyčíňaní, ale vyhodiť cestujúcich... Nestalo sa mi to  teraz, ale v nedávnej minulosti áno. Nuž HANBA. Preto by som sa rád dožil chvíle, až sa o potemkinovských dedinách bude už len písať v dejinných súvislostiach a nie zažívať to na vlastnej koži ešte aj dnes. Ale spomínaná stanica nie je žiadnym vytipovaným prípadom. Obávam sa, že je to zaužívaný model staníc na Slovensku.
Mám pocit, že vzhľadom k tomu, že základným presunovým prostriedkom poslancov NR SR je auto a lietadlo a už len malá časť z nich má asi nejaké spomienky na presun autobusom, po trasách cez stanice, kde nieto WC, alebo sú otvorené len v pracovný čas, alebo len ako občasník, takže v daný moment ide o rýchle rozhodnutie potrebou postihnutého cestujúceho, že si len málokde môžete niečo kúpiť pod zub. A málokto vie, že cestovať verejnými hromadnými prostriedkami večer, či v noci na Slovensku je životu nebezpečné. A že presun vlakom, že nie je len ICE, ale aj romantická lokálka, v romantickom prostredí, kde zastal čas, našťastie a kde to vie fungovať aj v improvizovaných a ťažkých podmienkach, „pánubohu za chrbtom“. Preto navrhujem, aby si poslanci zobrali túlavé topánky, natiahli na seba starý kabát, nalepili bradu, ako starý kráľ, čo sa chcel pozrieť, ako vyzerá jeho kráľovstvo naozaj a pozreli sa realite do očí.

Jednoducho človeka to naštve – na jednej strane okázalá oslava, pompéznosť, telka, na druhej stane „postavené kulisy“, aby sa nevidelo čo je za tým a ako je to vo všedný deň.

Myslím, že chceme fungovať v riadnej usporiadanej spoločnosti  a preto sa má o veciach hovoriť a hlavne riešiť. Nechcem, aby opäť ľudia podľahli boľševickej demagógií – oslavuje sa vláčik a zároveň sa zakrývajú základné nedostatky. Zákazník - cestujúci je nielen cestujúci vo vagóne, ale aj človek na stanici. Je to matka z deťmi, chlapi, ženy, vracajúci sa unavení zo šichty, dedko vracajúci sa z rybačky, babka z návštevy vnúčat, deti z výletu a nemať si kde slušne sadnúť je pod ľudskú dôstojnosť.
Nemôžu ma dojať reči o nedostatku peňazí, už to je dosť demagogické a pohodlné. Na príklade spomenutej stanice možno hovoriť o možnosti návratnosti prenájmom priestorov pre stravovacie zariadenia, (dlhé roky sú priestory prázdne!)
Nevidieť železničný personál, dohliadajúci nad cestujúcimi a majetkom, čo je vec zvláštna, ale vidieť cigána, či iné neprispôsobivé bytosti je realita každého dňa. Každý ich prehliada!
Nevidieť propagáciu najbližších atraktivít územia – cudzinec prišiel do krajiny nikoho! Oblasť má svoj imiďž, svoju atmosféru. Ináč bude vyzerať oblasť s ponukou tokajských vín, iná v krasových oblastiach s ponukou jaskýň, iná v podhorí veľhôr, iný bude sortiment doplnkových služieb, tovaru.
Nevidieť to, čo robí z tejto oblasti klenot, (ale každá oblasť má svoju vypovedaciu hodnotu, svoju nezameniteľnosť, jednoznačnosť) nepoznať lokalpatriotizmus, prejav krajiny, jej ego, hrdosť ku kraju. Každá krajina a oblasť, predsa hovorí o sebe už pri prvom kontakte s cudzincom. Kontaktným miestom je aj stanica so svojimi prejavmi. Cudzinec, domorodec, návštevník - to je devíza. Treba mu pomôcť, ukázať mu cestu. Nik to ešte nepochopil?
Ale máme nahlúple (nič v zlom) prejavy vlastenectva, vlajky, ústava, hymna a snáď v budúcnosti aj povinná fujara, valaška, halušky na školách a úradoch, ako by sa tým mala dosiahnuť povinná úcta. Menej niekedy znamená viac. Ľutujem krajinu, kde sa úcta musí prikázať zákonom. Malo by to byť prirodzené a hraničené. (symbolika na úradoch a pod.) Úcta súvisí aj z hrdosťou. Je na čo byť hrdí, tu v srdci Európy, aspoň čo sa týka povedzme prírody či kultúry, prečo ale odpudíme návštevníka? S takýmito službami určite. Cudzinec to veľmi rýchlo zabalí a povie to ďalej. A poďme ho opäť riešiť otázku neúspechu slovenského turizmu a poďme mlátiť tú prázdnu slamu.... Poďme zakladať nový inštitút výskum, úrad, úrady. Tuším, ak by neboli by problémy takého druhu, nemuseli by sa riešiť úlohy, veci by išli prirodzeným tokom a štátne inštitúcie by potom nemali o čom viesť štatistiku a štát by prepustil celú plejádu poberateľov miezd. A štátna réžia by k potešeniu všetkých daňovníkov klesla.
Možno by pribudlo “ministerstvo útoku“, ako chýbajúci článok v zostave na ihrisku, ministerstvo útoku v dobíjaní priestoru rozvoja turizmu, cestovného ruchu, návštevnosti, priestoru, ktorý akosi stále nie je vykrytý. Nemôže sa dať gól z obrany bez útoku. Ale to by tuším zase pribudol aparát ľudí. Tak to nie. Skrátka nevidieť ťah na návštevníka. Propagačné materiály na stoloch vo vestibuloch, sú vcelku nanič, ak je propagovaný hotel zavretý aj z majiteľom, ak návštevníka odbije neochota personálu, ak sú služby nekvalitné, ak personál nepozná oblasť krajiny kde pracuje a návštevník sa od neho veľa toho nedozvie, iba ak o najbližšom supermarkete. Čo z turistiky, ak sa strediská unavene zobúdzajú o 9 či 10. ráno a aj to s neochotou (následok večerných diskoték a podobne) s polovičným sortimentom, s dohrievaným, dolievaným guľášom, ak sa vypúšťajú do éteru veci čo píšem v inom príspevku a to od štátom (nami) platených inštitúcií....

Fakt  je potrebné, aby začali ľudia chodiť peši s otvorenými očami, ušami a poslanci v tých starých kabátoch.      
Vlado Čuchran - www.horami.sk

Cestovný ruch, turizmus na Slovensku

Niekedy mi to pripadá ako nezlučiteľná vec. Príroda a človek. Skúsenosti hovoria o čiste komerčnom prístupe zameranom na vytváraní hotelov, zaberaní čoraz väčších plôch, na to, aby sa napokon nebolo kde rekreovať. Územné plány sa prerábajú podľa vrecka záujemcu o územie, regulatívne podmienky zastavanosti územia neexistujú, nik nechce rozhodnúť o vhodnosti architektúry do daného prostredia a o vplyve na prírodu. Úrady sa dištancujú, občas sa ozve hlas z kruhov komptentnejších. Ale psí hlas do neba nedôjde. Máme tu stavebné paškvily od Tatier k Dunaju, pamätníčky doby a ich autorov, nabublanosť investorov. Peniaze rozhodnú. Mali sme tu dobu panelovú, neforemnú zlú, diktát, propaganda "úspechov" z katastrofálnymi následkami z hľadiska kultúry, bývania, žitia. Ako pomenujú túto? Už nemáme obchody, salaše, máme supermarkety, služby riešené technicky len premotoristov, motoresty pre motorizovanú klientelu. Tá samozrejeme potrebuje cesty. Tie už máme aj hlboko v dolinách. Zruby meniace sa na hotely. Turista zober si zo sebou nie batoh, ale peňaženku. Teš sa na vybudovaný areál zábavy, míňaj peniaze a to aj v tom prírodne najvzácnejšom prostredí. Zabudni na prírodu na svoje zdravie a svojej rodiny, tráv svoj čas na kúpalisku aj v lone veľhôr. Požívaj si slasti moci peňazí. Načo by si vyšiel z hotela, veď je o teba postarané. Daj vystrieľať všetky medvede, ktorým si uchmatol kus ich domova, a otravujú ťa pri hoteli, vyžeň všetko, čo ti len príde pod nohy. Tu si predsa vládca ty. Kam sa to prepádame? Sú aj iné modely, modely symbiózy a rozumu. Na to však musí Slovensko ešte len dozrieť. 
Vlado Čuchran - www.horami.sk