utorok 7. októbra 2014

KOBERCE, UBYTOVANIE - REJDOVÁ

príbeh

Dedinka nenápadne osadená v rozložitom údolí jednej z dolín Stolických vrchov. Nenápadná odbočka na ceste z Rožňavy do Dobšinej. Nepríliš vydarený vstup s chatrčami a ich obyvateľmi, ktorý odrádza. Napodiv, v obci to funguje a nie sú tu ani tak časté oplotenia a z fasád roztomilých dreveníc nemiznú historické drevené, či kovové artefakty. Panuje tu pokojná atmosféra, ďaleko od civilizovaného hurhaja a zmätku. Chlapi opravujúci strechy, akoby sa dohodli na spoločnom termíne. Určite vedia, že tu na valasku je život drsnejší, čas na prácu kratší. Romantika ich príbytkov je vykúpená preliatym potom predkov pôvodných obyvateľov.
Čas je ku tu pôvodnej kultúre nejaký zhovievavý, drevo je trvácne, kameň celý, domy tu žijú tak, ako v čase ich zrodu. Zub času ich príliž nenačal.
Minulosť a prítomnosť sa preplieta dymom horúcich pecí z obydlí. Pec je tu tak, ako všade spojivom rodiny. Tu navyše dotvára atmosféru domácej kuchyne, ubytovania, čo ponúka obec a miestni obyvatelia. K tomu domácka prívetivá atmosféra. Mliečko od kravičky, vajíčka priamo spod sliepočky, syr, mäso z pitvora, voňavý koláč od gazdinej, kompót z lesných plodov, z lesa kde stretneš medveďa a babku korenárku. Nič neprešlo chemickým prostredím supermarketov. Udivené očká dieťaťa neveria, že slivky rastú na strome a nevyrábajú sa v supermarkete.
Vidím úctu obyvateľov k sebe a k svojej minulosti. Vidieť tu rozlič značky áut. Aj tu sa pozná kto je kto a niektoré prvky stavieb narušujú nostalgiu pôvodných domov v duchu moderných stavebných materiálov, či puklíc z áut na stene drevenice. Vidieť, že niekde pôvodné nitky domácich sa ani po generáciách nepretrhli a domy sú vyžívané ako chalupy.













Podvečerná prechádzka, či ranné zobúdzanie sa slniečka predierajúceho sa spoza hradieb okolitých hôr, to je hotová pastva pre moje oči a foťák. Množstvo detailov ma uchvacuje. Nerátal som s tým, že navštívim dom akademického maliara Júliusa Hegyesyho. Úžasné. Akoby som vošiel do nedeľnej chvíľky poézie. Nečudujem sa, že sa venoval umeniu, takto obklopený.










Dedina http://www.rejdova.sk/ je známa svojou históriou, tradíciami, folklórom. Domácim tkaným kobercom sa venuje napr. rodina Molčanovcov. Vyhľadávané sú pre ich rozmanitosť, ručnú technológiu. Rodina sa venuje agroturizmu v ponuke ubytovania a domácej stravy pre hostí, v spoznávaní miestnych zvyklostí, života, kultúry.


Ako turistu ma zaujal a náučný chodník sprevádzajúci chodníky v okolí, čo pomáha poznať prírodu, kraj, po každej stránke. To ma motivovalo, že som po strávenej noci, šiel skúmať okolie a najmä Stolicu. Tu som narazil na stopu medveďa, čo mi išiel oproti, niekoľko hodín predo mnou, po tej istej blatistej ceste. Stolica je ale iný príbeh. 

KOBERCE, UBYTOVANIE:
Molčan Ján, 
Rejdová 55, 
Slovensko
0910 450 708
matusmolcan@centrum.skmatusmolcan@centrum.sk

piatok 21. marca 2014

Srandovné služby na Slovensku pokračujú

Už sme si nejako zvykli, či skôr naučili prijímať správy (ale ja si na to nikdy nezvyknem), že na Slovensku sú pokrivkávajúce služby a neochotný či nevzdelaný personál (česť výnimkám) a niektorí podnikatelia zaradení do kategórie vyvolených pod pláštikom prezentácie tejto krajiny pýtajú nehorázne dotácie, aby nakoniec aj takto bielili štátnu pokladňu, a pritom nepomáhali cestovnému ruchu, ale sami sebe, na neznalosť základných návykov, rozsahu a kvality služieb takýchto zariadení, kde zvíťazila komercia pred účelom, kde včerajší neznalec problematiky dnes podniká v v cestovnom ruchu, na rozšafné štátne podpory, jasné, že pre vyvolených, kde sa vynakladajú neuveriteľné sumy na vydanie akýchsi propagačných CD, vraj na propagáciu Slovenska, čo nikde nevidieť (a dosť chodím a nikde nič), že sa tu spochybňujú pradávne vlastnícke práva ku chatám a zariadeniam turistických spolkov vo Vysokých Tatrách, ešte z čias Rakúsko – Uhorska, keď tu istý populista, vodca, so svojou suitou sprivatizovali úplne náhodou lukratívne pozemky a úplne náhodou v čase, keď sa tu čosi tára o olympiáde na Slovensku sa tu robia znova kroky vedúce k devastácií krajiny pod Tatrami, aby sa následne skonštatovalo „stalo sa tak už čo“ a sú snahy rozobrať si chaty, ktoré fungujú pre verejnosť, v správe štátneho orgánu patriacemu terajšej vládnej moci, tak to vnímam každú chvíľu a vždy, ale to, že sa táto krajina dokáže stále viac a viac zhovädiť, nevraviac o politických dianiach, tak to mi už rozum zastáva.

Kto trocha pozná Slovensko zistí, že proklamovaná prívetivosť, ochota, patrí čím ďalej viac do skanzenu, vynímajúc prostých obyvateľov najmä v náročnejších odľahlejších končinách. Služby sa zhoršujú, už len napr. zavretými obchodmi v nedeľu, takže hladný návštevník si o tom urobí svoj názor a najbližšie túto krajinu obíde veľkým oblúkom, takže vznikne potreba štátu podporiť cestovný ruch, zasadne tisíc úradníkov, nájde sa riešenie, vyhľadá správna firma a vyhlási sa pre ňu súťaž, víťazná firma to vyrieši tým, že zinkasuje balík peňazí, časť z toho odvedie usporiadateľom takejto srandy. Bilanciu na poli cestovného ruchu to nijako nezlepší, peniažky sa dostali na správne miesto, upevnila sa vládna moc a personál zariadení cestovného ruchu bude naďalej akoby na nútených prácach, tržby štátu sa nezvýšia, naopak zvýšia výdavky vynaložené na úradnícky chápaný rozvoj cestovného ruchu, takže štát si bilanciu príjmov a výdavkov musí vylepšiť zvýšením príjmov, čo predstavujú dane, poplatky, kolky inkasované od ľudí. Ten istý neprívetivý (česť výnimkám) personál potom nadáva na nízky plat, vysoké dane, zlú dopravu, drahé zdravotníctvo... drahý štát.

Pozri:
http://www.lidovky.cz/baldynsky-do-tater-uz-nikdy-kecup-iba-k-ranajkam-a-skibus-nepremava-108-/nazory.aspx?c=A140319_143553_ln_nazory_rak